Pre Vaše objektívne zorientovanie
Obdobie ekonomickej depresie prišlo tak, ako ho predpovedal analytik spolupracujúci s naším portálom a vyvíja sa presne tým smerom, ako bolo na našich stránkach opísané. Prvopočiatok odštartoval v Spojených štátoch a dnes už funguje v globálnom meradle. Finančný systém U.S.A. už takmer skolaboval. Jediné, čo tamojšia vláda ešte robí, je udržiavanie krajiny pri živote, a to buď tlačením stále väčších množstiev peňazí alebo znižovaním úrokov. Tento stav sa odborne nazýva Bernankeho dvojkrok, lebo existujú iba dva kroky, ktoré môže šéf FED urobiť. Ale ani jedno z týchto opatrení nedokáže zmeniť kurz a zastaviť pád hospodárstva. Ekonomika potrebuje novú produktívnu kapacitu, ako napr. keď sme v 90. rokoch išli do recesie, dostali sme sa z nej vďaka internetovej technológii. Všetko bolo preorientované na internet. To bolo niečo reálne. Existovala samozrejme špekulácia na trhoch, ale to nesúviselo s existenciou samotného produktu. Bola to produktívna kapacita. Také niečo sa nedá vyriešiť monetárnym alebo fiškálnym impulzom. Sme tu konfrontovaní s hyperinfláciou, ako kedysi vo Weimarskej republike. To sa môže stať aj doláru.
Ak si niekto myslí, že nás politici zachránia, klame sám seba, alebo jeho intelektuálna kapacita je veľmi obmedzená. A tento sebaklam je v U.S.A. veľmi výrazný. Ľudia sú plní nádeje, že sa všetko obráti k dobrému. Ako môže nastať zmena, keď na najvyšších vládnych i finančných miestach sú tí istí, ktorí krízu spôsobili? A sú to tí istí ľudia, ktorí zničili zákon Glass-Steagall. Veď zrušenie zákonu Glass-Steagal v roku 1999 je hlavným dôvodom pre terajšiu krízu, pretože vďaka nemu sa od seba oddelili komerčné a investičné banky a bola zavedená totálna liberalizácia, ktorá bankám znovu umožnila nekontrolované špekulácie. To sú ľudia, ktorí umožnili vytvorením toho správneho prostredia vznik všetkých finančných derivátov, ako Credit Default Swaps SIV, CDO, apod. Tieto takzvané exotické finančné nástroje nie sú nič iné ako stávky, je to ako hra v kasíne. Neexistuje ani jediná vec, ktorú niekto z týchto ľudí niekedy urobil správne. Ani jedna jediná v ich celej kariére. Nikdy nič úspešne neurobili. Dostali sa hore iba vďaka svojej nekompetencii a protekcionizmu. Tak to beží vo verejnej správe. Občania žijú v ilúzii, že títo ľudia sú múdrejší ako všetci ostatní. V skutočnosti je to tak, že keď človek pracuje pre štát, je zväčša sprostejší ako všetci ostatní. Nechceli však, aby ľudia stratili svoje peniaze kvôli veľkej internetovej bubline. Ľuďmi, v tomto prípade, sú tí skutočne veľkí hráči. Aby tí nič nestratili, znižovali sa jednoducho úroky. Podobné praktiky sa robili napríklad od marca 2000. Už vtedy bolo jasné, kam to smeruje. Teraz okrádajú ľudí za svetlého dňa, so svojimi záchrannými balíčkami. O týchto hráčoch sa hovorí, že "sú príliš veľkí, aby padli". Z toho však vyplýva, že my všetci sme príliš malí na to, aby nás zachránili. Je to rozmýšľanie, ako na Titanicu. Bohatí smú nastúpiť do záchranných člnov a chudobného zamknú v podpalubí a môže sa utopiť spolu s loďou.
Na Slovensku, ako i v ostatných štátoch novej Európy je situácia mierne odlišná, ale čo sa týka pravdy o padaní „veľkých“, uplatňuje sa rovnako ako v zámorí. Stačí si spomenúť na dotácie v hodnotách niekoľko desiatok miliárd korún pre najväčšie privatizované banky. Európania a Ázijci preberajú každú hlúposť z Ameriky a všetko napodobňujú. Ešte v roku 2008 bola položená otázka, či sa od U.S.A. nakazí aj zahraničie. Stačí si pozrieť napríklad Španielsko s tou istou bezuzdnou stavebnou činnosťou, ktorá vyprodukovala gigantické realitné smetisko. Krajina takmer zbankrotovala. To isté žiaľ platí pre krajiny Novej Európy. Ľudia rozprávajú o investoroch a o marketingu, ako keby odjakživa žili v kapitalizme. Správajú sa ako starousadlíci zo západu a tým si spôsobili svoju vlastnú finančnú krízu, v dôsledku ktorej kolabujú. V najbližšej dobe sa tak staneme svedkami zrútenia celého maloobchodného systému, potom bude nasledovať zrútenie priemyselných realít a čo je najhoršie, zažijeme doposiaľ najväčšiu hospodársku krízu, oveľa horšiu ako takzvanú "Veľkú hospodársku krízu" 30-tych rokov. Vtedy ľudia nevlastnili toľko vysoko zadlžených nehnuteľností, ani sa nezadlžovali až po krk ako dnes, nemali kreditné karty a a kvantum spotrebných úverov. Vtedy existovala pozitívna obchodná bilancia, teraz sú Spojené štáty s viac ako 700 miliardami dolárov v mínuse. Štátny rozpočet bol vtedy vyvážený, dnes existuje gigantický deficit a zadlženosť štátu sa vyškriabala na 13 biliónov, pričom len za rok 2008 narástla o 1 bilión. Na začiatku druhej svetovej vojny boli Spojené štáty motorom priemyselnej výroby celého sveta a mali najvyššiu produktivitu. To už je ale dávno ... pred dverami máme najväčšiu krízu a tá bude ovplyvňovať celý svet. Európa, ako celok by na tom nemala byť až tak zle, pretože ľudia tam nie sú tak strašne zadlžení a budú schopní vytiahnuť sa sami z tej šlamastiky.
Amerika sa však zmenila na krajinu plnú slabochov, nevedia sami nič urobiť, vedia len konzumovať, žijú vo veľkých domoch, jazdia na veľkých autách a sú sami veľkí a tlstí. Jednoducho nevedia prestať konzumovať. Spotrebúvajú príliš veľa potravín, energie a miesta. Nevedia, ako žiť skromne. Teraz sa party skončila, bude treba pritiahnuť opasky, a to bude veľmi nepríjemné. Narastá vrstva totálne chudobných. To je niečo, čo tu ešte nebolo. Východiskom sa javia nové produkčné kapacity, ako napríklad technológie alternatívnych energií. Musí to byť niečo revolučné, čo sa stane motorom hospodárstva, ako objavenie ohňa alebo vynález kolesa. V období po Veľkej hospodárskej kríze sa pozeralo na II. svetovú vojnu ako na východisko. Teraz žijeme v inej dobe. Ďalšia vojna by bola vedená zbraňami hromadného ničenia, ale politici sú schopní všetkého. Východiskom je i zásada, že netreba míňať ani o jeden cent viac, ako v skutočnosti máme. Budeme musieť zažiť novú skromnosť, počas ktorej sa budú kupovať len veci, ktoré skutočne potrebujeme a ktoré aj vydržia dlhšie. Tento celý cyklus konzumu sa skončil, a spolu s ním aj predstava, že si môžeme kúpiť šťastie alebo dosiahnuť ho materializmom. Teraz ide o kvalitu, alebo inak povedané, menej je viac. Ďalej ide o vzdelanie detí. Posielať svoje deti na vysoké školy a univerzity? To je nesmierne nákladné. A za čo? Aby vyštudovali ekonómiu alebo právo a dostali svoj titul? Máme viac ako dosť bankárov a právnikov, ktorí nám nie sú na nič, a ktorí nevytvárajú žiadne hodnoty. Lepšie je praktické a užitočné vzdelanie, ako inžinier, technik alebo všetky remeselnícke povolania. Všetko to začína na lokálnej úrovni. Treba sa starať o svoju obec a byť aktívny. Ako môžeme pomôcť svojim blízkym. Príkladom by mohlo byť Švajčiarsko s priamou demokraciou, kde môžu občania spolurozhodovať. V U.S.A. boli ľudia napríklad proti tým záchranným balíkom, a čo urobili politici? Prijali ich aj tak.
Existujú služby, ktoré by mali byť verejné, ako hromadná doprava, energia, zásobovanie vodou. Opäť sú tu však nekompetentní, ktorí chcú všetko kontrolovať a ovládať centrálne. Keď jednotlivé regióny zistia, že sa dokážu s krízou vysporiadať lepšie bez federálnej vlády, môže dôjsť k rozdeleniu Spojených štátov, ale i Európskej únie. Stačí na to jeden nacionálny populista v jednom členskom štáte, ktorý presadí, že len pomocou výstupu z EÚ dokáže zvládnuť krízu, potom sa EÚ rozpadne. Veď Berlusconi niečo také už naznačoval, odstúpením od Schengenskej zmluvy, kvôli množstvu prisťahovalcov. Masová migrácia je veľmi veľký problém. Západné krajiny sú zaplavované ľuďmi, ktorí túžia po lepšom živote, alebo ktorí chcú utiecť z núdze. Tu nám nepomôže žiaden altruizmus, kto to má všetko zaplatiť? Odkiaľ majú cudzinci dostať bydlisko, potraviny a prácu, keď sa ledva dokážeme postarať o svojich vlastných obyvateľov?
Ak sa medzi návštevníkmi nášho portálu ešte nájde niekto, komu nie je celkom jasná príčina súčasného stavu, vysvetlíme ho ako všeobecnú krízu západnej spoločnosti. Keď moderná kapitalistická ekonomika naplnila prirodzené ľudské potreby, začala pomocou systému priemyselnej propagandy - reklamy - vyrábať potreby umelé. Bez toho by ekonomické súkolie postupne zastalo. Ľudia by prišli o prácu a tým aj o zdroj obživy. Aby sa tak nestalo, musia pracovať stále rovnako veľa na výrobe vecí, ktoré prirodzene nepotrebujú a ktoré by ich nenapadlo požadovať. V tejto súvislosti existovalo už veľa predstáv o dokonalej spoločnosti – ale model veveričky behajúcej stále dokola vo svojom kolese k nim nikdy nepatril.
Spojenie obrovských výrobných síl so „zaužívanou múdrosťou“, podľa ktorej je najvyššou hodnotou čoraz väčšia súkromná spotreba materiálnych statkov, viedlo k vybudovaniu spoločnosti, kde sa drvivá väčšina energie zameriavala nesprávnym smerom, spoločnosti „súkromnej zámožnosti a verejnej schátralosti“. Prirovnať sa to dá k rodine, ktorá si v krásnom novom aute vyrazí na výlet – natriasajúc sa na neopravovaných cestách špinavých miest, usádzajúc sa k bohatému pikniku hneď vedľa znečistenej rieky.
Pravda je, že kým konkurencia nemôže existovať bez neistoty, v skutočnosti túži každý prirodzene práve po istote. To sa týka tak šéfa veľkej korporácie ako jeho zamestnanca. A moderný svet, navzdory zaužívanej múdrosti, zábrany proti neistote poskytoval: veľké korporácie boli vďaka svojej mohutnosti chránené pred nestabilitou trhu vládnymi zásahmi a o istotu zamestnancov sa zase starali ich odborové organizácie.
Ďalším logickým krokom je „oddeliť výrobu od istoty“. To znamená, keďže veľká väčšina výroby bola tak či onak v podstate umelá a zbytočná, je vládnym zámerom zaručiť každému človeku v spoločnosti slušný základný príjem, upravovaný v závislosti od ekonomického cyklu, bez ohľadu na to, či pracuje, alebo nie.
Táto teória nachádza dnes ozvenu iba v programoch západoeurópskych strán zelených, podobne ako základný príjem. Posun medzi svetom spred päťdesiatich rokov a dnešným svetom jasne vidieť na tom, ako sa zmenila dostupnosť a skladba potravy obyvateľstva. Zo spoločnosti hojnosti sála optimizmus, presvedčenie, že „ekonomický problém“ ľudstva už bol fakticky vyriešený a teraz už zostáva len zviesť politický boj za správne hodnoty. Naproti tomu tón ľudí navyknutých na spokojnosť je nemilosrdne pochmúrny. K „zúčtovaniu“ tak môže dôjsť jedine v dôsledku šokov zvonka: prepadu americkej ekonomiky, neúspešného vojenského dobrodružstva, alebo vzbury sociálne vylúčenej triedy dna. Príslušníci hnutia za globálnu spravodlivosť, oní príšerní „antiglobalisti“, totiž často sami náležia k relatívne zaopatrenej strednej vrstve. Nežiadajú však zmeny vo svoj prospech, ale práve v záujme tých menej obdarených. V tom zmysle sú „antiglobalisti“ hryzúcim svedomím komunity uspokojených, ktorá ich práve preto tak neznáša. Či je to sila dostatočná, aby skutočne prebudila pocit potreby pomáhať, to ukáže až budúcnosť.
No a budúcnosť je to, čoho sa súčasná vládna garnitúra Západného sveta obáva najviac. V prvom rade bude spúšťacím mechanizmom nešťastia a neistoty kolaps dôchodkového systému Spojených štátov, tak ako ho očakávajú i naši analytici už od prijatia zákona ERISA. Ďalším faktorom sú túžby najľudnatejších krajín, teda Číny a Indie po Západnom životnom štýle. Tieto túžby sú tiež už staršieho dátumu, ale ekonomické opodstatnenie prichádza teraz. Jednoducho povedané Indovia a Číňania už majú peniaze na to, aby si mohli dovoliť Západný životný štýl. Nešťastie spočíva v tom, že naša planéta dokázala uživiť v šesťdesiatych rokoch 20. storočia asi dvaapol násobok svetovej populácie s jej vtedajšími potrebami. Dnes je to žiaľ už menej ako 90%. Potreby, alebo lepšie povedané Túžby obyvateľstva tejto planéty narastajú, pričom zdroje sa vyčerpávajú...
Na Slovensku sme na tom horšie v celkom iných dimenziách. Keď bola hospodárska depresia na dosah, medzi obyčajnými ľuďmi koloval tento vtip: Je to čierne a je to za dverami, čo to je? Odpoveď znela: "Naša ružová budúcnosť". Presne to odzrkadlovalo vyhlásenie našej vládnej garnitúry, že nedovolí, aby pár špekulantov na Wall Street ovplyvňovalo hospodársky rast, ktorý tak pekne naplánovala. Tu je ale potrebné si povedať pravdu, nech je akokoľvek nepríjemná. Recesia sama o sebe nie je tragédiou. Nešťastím však môžu byť nekompetentné závery a ich následky. Doterajšie skutky nás o tom len presviedčajú. Opatrenia vlády sú krátkozraké, hoci sa snažia kopírovať opatrenia Západných a teda vyspelých vlád. Jedná sa však o nevhodný vzor. Ako keby bežnému Slovákovi niekto vnucoval myšlienku, aby na cestu do práce používal vrtulník. Fakty sú neúprosné. Špekulanti zarábajú a štátny rozpočet sa tak ale zaťažuje na úkor budúcich generácií. I ostatné opatrenia vlády sú zatiaľ krátkozraké a krátkodobé. Podľa názorov našich analytikov je už teraz najvyšší čas upevniť legislatívu a posilniť súdnictvo, aby zlé a krachujúce firmy pri potápaní nestihli so sebou i tie dobré, ktoré by v prípade včasného zásahu zostali nad vodou.
V prípade, že uvedené informácie a možnosti sú pre Vás zaujímavé, môžete nás kontaktovať na adrese:
info@pct.sk
